Prvá časť
Začiatok
„Dobré ráno" boli prvé slová, ktoré započul ešte predtým ako otvoril oči. „ Je čas vstávať do školy" zobúdzala ho jeho matka. Amos vstal, no nepovedal ani slovo. Bol to tichý dvanásť ročný chlapec, s čiernymi krátkymi vlasmi, trochu nižší ako jeho rovesníci. Prišiel do kuchyne kde ho čakali raňajky. Ako každé ráno bol na stole čaj a chlieb s niečim čo jeho mama našla narýchlo v chladničke. „ Jedz" upozornila Amosa. Nebola zrovna príkladom rodičovstva ale bola jediná kto mu ostal, keďže otec ich opustil keď bol ešte malý. Amos prehltol posledné sústo , zobral batoh a pobral sa do školy. „Stoj" zastavila ho matka „ tu máš pár drobných na desiatu". Amos zobral hŕstku mincí a bez slova odišiel. No do školy už nikdy viac neprišiel....
Dar
Amos nebol obyčajný chlapec akoby si človek na prvý pohľad myslel. Bolo to dieťa, ktoré dostalo do života niečo výnimočné, niečo s čím sa len ťažko vyrovnáva v takom mladom veku. Tento malý chlapec nevnímal svet očami bežných ľudí. Jeho realita bola to, čo iný nazýva fantáziou. Amos mal dar, o ktorý nikdy nežiadal. Pravdou je, že jeho dar sa skladal z troch častí. Prvú časť môžme pomenovať "budúcnosť", dokázal predvídať rôzne situácie predtým ako sa udiali. Táto schopnosť však tiež mala svoje hranice. Dokázal predvídať len vtedy keď bol úplne uvoľnený, sústredený a v kľude. Vedel kto vstúpi do miestnosti skôr ako sa tá osoba chytila kľučky na dverách. Druhú časť tvorila "minulosť". Dokázal vidieť čo sa udialo na mieste kde sa práve nachádza. Avšak musel sa plne sústrediť a koncentrovať na daný okamih. Minulý rok boli na školskom výlete na hrade a bol zvedavý ako to tam vyzeralo v časoch keď na hrade žili králi a poddaní. Keď sa jeho trieda posunula do ďalšej izby, sadol si do kúta predošlej miestnosti a začal si predstavovať obdobie keď hrad prekvital životom. Najskôr započul hlasy a otvoril oči, uvidel postavy. Priamo pred ním stál obrovský fúzatý chlap, ktorého odrazu prebodli mečom od chrbta. Amos sa zľakol a utiekol. Vtedy si uvedomil, že nie všetko čo sa stalo chce naozaj vidieť. Tretiu časť môžme nazvať "iná realita". Táto schopnosť bola úplne samovoľná a nahnala by strach aj tým najväčším chlapom. Amos videl okolo sebe ľudí, ktorí neexistovali. Cítil prítomnosť ľudí, ktorý už nežili a dokázali na neho prehovoriť. Ľudia, ktorí majú podobné skúsenosti rozprávajú, že mŕtvy od nich chcel pomoc ale od Amosa chceli niečo úplne iné...
Cesta do školy
Amos išiel do školy ako každé ráno keď zrazu vidí staršieho pána kráčať priamo oproti nemu. Chlapec sa trochu bál a zastal. Starší pán bol veľký chlap s rukami ako baník, oblečený do dlhého hnedého plášťa, z ktorého trčala len hlava s dlhou bradou. Prišiel k chlapcovi a prehovoril „Amos, ja viem, že ma nepoznáš ale musím ti niečo povedať". V tej chvíli sa postava muža rozplynula ako cigaretový dym. Amos vedel, že ten pán nebol z nášho sveta aspoň nie z takého čo poznajú bežní ľudia. Veľmi sa bál ale na druhej strane rozmýšlal, že ten pán mu nechcel podľa neho ublížiť ale skôr ho na niečo upozorniť. „Prečo som ho stretol práve tu? Žil vôbec niekedy?" pomyslel si Amos. Zrazu videl staršiu pani oblečenú v smútočnom oblečení vchádzať do domu oproti. Podišiel bližšie a na poštovej schránke bolo meno Silvester Boháč. Chlapec si sadol na lavičku pri dome, zavrel oči a uvoľnil telo. Zrazu opäť započul hlas staršieho pána s dlhou bradou ale zároveň pocítil strašnú zimu. Otvoril oči a vonku to vyzeralo asi na december. Videl opäť pána v kabáte rozprávať sa s poštárom. Hádali sa lebo starší pán sa nevedel dočkať dopisu, ktorý mu mal prísť už dávno. Amos už vedel ako sa pán volá ale čo mu chce povedať zatiaľ nezistil. Chlapec zavrel oči a počítal do 5, opäť otvoril a zase sedel na lavičke v krásnom počasí. „Si výnimočný chlapec" ozvalo sa z druhej strany lavičky. Amos sa otočil a Silvester sedel hneď veďla neho „ vidíš tie hnedé dvere? Bež k nim, zaklop a povedz, že si Amos". Chlapec sa pozrel na dvere, no keď sa otočil naspäť na staršieho pána, nik tam už nebol. Amos sa postavil sa z lavičky, podšiel k dverám a zaklopal. Otvorila tá istá pani v smútočných šatách. „Volám sa Amos" prehovoril chlapec. „Už ťa čakám" odvetila staršia dáma a otvorila dvere tak aby Amos mohol ísť dnu. Len čo stál uprostred rozsiahlej chodby, opäť dostal strach. „ Nemáš sa čoho báť chlapče" povedala pani a zobrala Amosa sadnúť do kuchyne. „ Dáš si čaj?" opýtala sa. Chlapec len ticho sedel a neodpovedal. Staršia pani dala variť vodu na čaj a prisunula si stoličku k Amosovi a sadla si vedľa neho.
Pani Izabela
„ Volám sa Izabela a tvoje meno tiež poznám Amos" predstavila sa a pokračovala „ počula som o tebe a keď si zaklopal na dvere vedela som, že si to ty". Chvíľu bolo ticho ale potom opäť začala hovoriť. „ Všetko sa to začalo pred 30 rokmi keď som dostala do rúk knihu menom Kniha osudu. Vtedy som ešte netušila, že tá kniha ovplyvní celý môj život. Tá kniha bola o tebe Amos" povedala Izabel. Chlapec odlepil oči od zeme a upriamene sa díval na staršiu pani. Bolo jasné, že čaká vysvetlenie. „ Kniha osudu je kniha, ktorá hovorí o tom, že každý máme v živote nejaké miesto kam patríme. Niekto sa narodí preto aby piekol chleba a stane sa pekárom. Upečie chleba a predá ho aby si mohol kúpiť niečo iné čo ho urobí šťasnejšieho. Niekto kúpi chleba a to ho urobí šťasným, pretože má čo jesť. Šťastie je relatívny pojem. Pre jedného sú to peniaze, autá, domy a pre druhého je to kúsok chleba. Ale jediné čo v živote chceme je šťastie. V knihe osudu je cesta ku šťastiu. A ty si tá cesta Amos" vysvetľovala Izabela. Amos nerozumel celkom slovám pani Izabel, vtom začal syčať čajník, pani izabel vstala a zaliala Amosovi čaj. „ Moje šťastie bol môj syn, ktorého mi uniesli rovno z pred domu keď sa vracal zo školy. Bol asi v tvojom veku keď zastalo pri dome auto a zobrali mi môjho synčeka" rozplakala sa pani. „ V knihe osudu sa píše, že existuje chlapec, ktorý má dar vidieť minulosť keď sa sústredí na daný okamih a ja viem, že si to ty, pretože môj manžel keď umieral povedal, že nájde chlapca, ktorý má ten dar a pošle ho za mnou." nadýchla sa a pokračovala „ v Knihe osude je spomenuté meno Amos, každý prorok dostane meno Amos". „ Prorok? O čom hovoríte? Ničomu nerozumiem" povedal chlapec. „Ak mi povieš kto mi odniesol môjho anjelika, všetko ti vysvetlim" odvetila Izabela. Chlapec sa postavil a pozrel na pani „ kedy sa to stalo?". Staršia pani sa cez slzy pozrela na chlapca a povedala „24.mája 2004 okolo obeda". Amos povedal pani nech chvíľu počká, vyšiel pred dom a opäť si sadol na lavičku. Zavrel oči a zrazu počul krik...pokračovanie 04.10.2013